Stalo sa

 

Stále mám pred očami dve staršie panie. Jednu z nich sme stretli v preplnenom autobuse z Bošáce do Trenčína a druhú priamo na trenčianskej železničnej stanici. Obe sa so záujmom pýtali, odkiaľ sme, kto sme a čo tam robíme. Obe sa pri odpovediach usmievali. Ani jedna z nich nezabudla povedať: " To je dobre, že takto chodíte. To je dobre, že ste boli aj v tiesňave..."

Aj ja si myslím, že je to dobre, že sme boli aj v Haluzickej tiesňave.

Nápad navštíviť s našimi bellamosáckymi turistami Haluzickú tiesňavu prišiel pomerne spontánne - a navyše, v jarných mesiacoch mohla byť nádherná. Že neviete, čo je to Haluzická tiesňava? Pomôžme si internetom: Vznikla činnosťou Haluzického potoka, ktorý si razí cestu cez tunajšie skaly. V súčasnosti má kaňon dĺžku zhruba jeden kilometer, hĺbku 50 metrov a šírku okolo 200 metrov. Aj keď pôsobí neškodne, je tu možné sledovať unikátnu rýchlosť, akou sa prehlbuje a rozširuje. Podarilo sa síce zamedziť jeho prehlbovaniu, do šírky ale stále viditeľne rastie. Vidieť tiesňavu, ktorá odmieta prestať rásť a stále si razí novú a novú cestu je určite zážitkom. Môže sa vám totiž kľudne stať, že o pár rokov už bude tento skvost vyzerať úplne inak. roku 1963 bola Haluzická tiesňava vyhlásená za prírodnú pamiatku a platí tu štvrtý stupeň ochrany. (https://www.kamnavylety.sk/haluzicka-tiesnava/)

A teraz si predstavte... Napriek tomu, že celú noc pomerne intenzívne pršalo, z Trenčianskych Bohuslavíc kráčajú deti po takmer suchej poľnej ceste. Miestami je popraskaná. A potom vojdete do Haluzickej tiesňavy, kde sa to zelenie, vonia, popína, rastie, kde to tečie... Nie tak intenzívne ako pred rokmi, ale predsa. Popadané stromy, liany - cítite sa ako v pralese. Jednoducho iný svet.
Využili sme to na rozhovor s deťmi... Sediac na padnutých stromoch, doslova na hranici dvoch svetov - toho z tiesňavy a toho nad tiesňavou - sme sa rozprávali o suchu, o rúbaniskách, pesticídoch... O tom, ako môžu ony pomôcť tomu, aby raz v tej tiesňave mohli sedieť so svojimi deťmi.

Aprílová turistická víkendovka bola zas v niečom iná. Precestovali sme 298 km, po vlastných sme prešli ďalších 10. Spoznali sme Trenčianske Bohuslavice a legendárny Penzión Žákovic (kde sa o nás parádne postarali), prešli cez Hájnicu do Haluzíc. Obdivovali sme zrúcaninu románskeho kostolíka v Haluziciach a z tiesňavy sme prešli do Bošáce. V Trenčíne sme vybehli na hrad, z Matúšovej veže obdivovali celý kraj. V úzkych trenčianskych uliciach sme objavili Katov dom, ale i dom Vojtecha Zamarovského. V hoteli Elizabet sme vyšli k legendárnemu rímskemu nápisu - i keď teda viac sa nám páčila jeho grafitti verzia v podchode smerom na stanicu...

V septembri sme mali aj víkendovky, aj turistické vychádzky. V apríli sa obe pekne preplietli a doslova splynuli. Za tých osem mesiacov sa vytvorila skvelá partia detí, od druhákov až po ôsmakov. Vedia, že počas našich výletov urobia nielen niečo pre svoje zdravie... Hlavná je dobrá nálada (ako povedal Kubko: Vieme, že sa vždy zasmejeme!), no učíme sa cestovať, komunikovať, vybavovať, rešpektovať, tolerovať. Bavíme sa naozaj o všetkom... A koľko prekvapení občas zažijeme pri nákupoch (voláme to stret so životom...)!

Nakrajšie sú však chvíle, keď sú deti naozaj deťmi. Sú to obyčajné naháňačky po lúke, strašenie, smiech. Hojdačky a blbnutie.

Zuzana Herbrychová

 

fotogaléria